Nedávno som natrafila pri čítaní jednej diplomovej práce o Dominikovi Tatarkovi a jeho spoludisidentoch na zaujímavé slovné spojenie.
Autor označil kultúrnu papalášsku elitu normalizačného Slovenska za červených ľudákov. Mal na mysli zrejme leštičov písacích stolov na republikových centrálnych úradoch, ktorí svoje marxisticko-leninské pritakávanie kompenzovali nadržiavaním rozvoju slovenskej kultúry v podmienkach reálneho socializmu.
Ak si odmyslím alibizmus menovaných červených ľudákov, ktorým si chceli vykúpiť hriech pritakávania prookupačnej svorke z ÚV KSČ, zostáva mi ešte akási politicky nevyhranená ale zato tvorivá skupina ľudí zohľadňujúca fakt, že bez slovenskej kultúry by nebol slovenský národ. Títo ľudia napriek nadávkam červení ľudáci a zakryptovaní nacionalisti viedli svoju karavánu nevšímajúc si štekot psov.
Školstvo vychovalo vzdelancov, ktorí obťažkaní svojím talentom čelili potrebe tvorivo spracovať skutočnosť. Poniektorým sa zadarilo vstúpiť do disentu, väčšina balansovala medzi oficiálnou scénou a priduseným zverejňovaním svojich diel bez veľkého kriku v periodikách a samostatných vydaniach.
Preto sa mi zdá výraz “červené ľudáctvo” pritiahnutý za vlasy, že väčšia časť slovenskej kultúry určite neformulovala svoje východiská ako ultranacionalistické, ba ani nacionalistické. Tvorcovia jednoducho používali slovenský jazyk ako nástroj umeleckého vyjadrenia.
Centrálni byrokrati im buď umožnili alebo neumožnili publikovať.
No určite sa tu nedá hovoriť o ľudáctve, teda akejsi prehnanej preferencii slovenskosti, tak ako to bývalo počas I. Slovenského štátu.
V súvislosti s červeným ľudáctvom mi napadá jeho pendant v Českých zemiach a to český šovinizmus, o ktorom je známe, že zdarne prežíval obdobia Háchovho protektorátneho prezidentovania, Gottwaldových čistiek a Novotného otvoreného nacionalizmu.
Teda červené ľudáctvo je protiklad českého šovinizmu, sú to dva javy, ktoré sa navzájom vyvolávajú a sú vzájomne podmienené.
Ak by nebolo šovinizmu, nebolo by slovenského červeného ľudáctva a naopak. Toto samozrejme platí pre obdobie spoločnej federácie, kedy sa paralelne vedľa seba rozvíjali dve kultúry, slovenská a česká, vzájomne sa ovplyvňovali a profitovali z tejto symbiózy.
Ľudáctvo a šovinizmus sú prejavmi úzkej špičky niektorých komunistických funkcionárov, no rozhodne to neboli mainstreamové črty riadenia dvoch kultúr v období Husákovho socializmu.
Komentáre
Autor je ozaj preborník v mätení pojmov
Patrí prirodzene do výzbroje napr. protislovenských harcovníkov zo 7sro. Škoda len, že títo krivonosí srandisti už končia.
Nanešťastie pre nich sa títo ideológovia kozmopolitizmu stávajú napriek zúfalej podpore SME, Pravdy a serešových nadácií pre väčšinu nezaujímaví a pre menšinu Slovákov už len trápnymi poskokmi svetovládnych.
OK, Alino, červené ľudáctvo za federácie socíkovej
Jako pohrobek a Novotný sa musím vyjadriť.
Český nacionalismus tiež, ja by som povedal, že Čechov je potreba vymedziť, a nie ako s Maďarmi sa s nimi, a ešte strany, nejaké politické, zakladať a o práva menšín bojúvať.
A ešte ku tomu tí Poliaci, Ukrajinci, Karpatský Němci, no Boží dopuštění. Jednoznačně.
Tož, moja, ja su z Prahy, a keď mi ten ľudák, slovenský, povedali, že pôjdem po škole na Slovensko, tak som skoro skolaboval. Ale.
Ale sa mi tu ľúbi.
Lebo Slovenky sú lepšie, jednoznačne:-))
P.S. Ale Moraváčky, s Moraváčkami by bol problém. Asi.Moraváčky sú tie Slovenky, čo nedošly na Říp. A sú pekne nasraté, keď im to poviem:-)))) Ahojte!