ja a štvorčlenná rodinka mojich priateľov sme sklamane nasadli do mikrobusu a trielili sme po rímskych uliciach, kde dopravné značky pre mňa boli rébusom. Na križovatke odbočiť doprava znamenalo ísť stále rovno a odbočka doprava bola vlastne doľava...občas som sa musela uštipnúť a pozerať do autoatlasu, či som naozaj v Ríme a opakovať si ako malé dieťa, že ľavá ruka, pravá ruka... S úľavou auto odparkované a my konečne pri Fore Romane šliapeme po mramore, ktorý pokladali antickí kamenári. Koloseum zavreté, obohnané drôteným plotom do výšky prízemnej kolonády, že vraj opatrenie proti miestnym narkomanom.
Medzi vzácnymi ruinami mňaukajú už len mačky. Tam, kde sa kedysi tvorili dejiny a zúril chaos antickej demokracie už netečú potoky krvi, na horúcich kameňoch sa vyhrievajú jašterice. Starý Rím na mńa dýchol horúcu vlnu smútku. Rýchlo fľaša minerálky, treba zvlažiť organizmus a príliš nepostávať pri každej ruine, lebo sa z tej depky potom tak ľahko nevyhrabem. Rím je úžasné miesto. Netrebalo mi mapy ani sprievodcu. Všade, kde sa zvrtnem je nejaká historická pamiatka hodná aspoň pohľadu. Blúdenie je v tomto prípade bez nervákov, lebo čas strávený v centre historického Fora je využívaný mojimi očami či chcem alebo nechem.
Zapadajúce slnko sa zmenilo na červený kotúč medzi iónskymi hlavicami stĺpov spolovice ponorený za kopčekom tuším menom Qirinal. My sme sa zvrtli do uličiek v centre, kde vibroval turistický ruch. Snažíme sa trafiť pomedzi úzke ulice vyzdobené namiesto zeleňou farbami kresielok a kaviarenských stolíkov. Všetci sedia, pijú, fajčia, kecajú, ničnerobenie je tiež činnosť. S úctou a zvedavosťou očakávam, kedy sa už konečne objaví fontána di Trevi. Na konci úzkej ulice sa otvorí priestor veľký asi ako polovica Radničného námestia v Bratislave alebo ešte menej. Nič veľkolepé. Berniniho veľdielo - súsošie s fontánou je opreté o fasádny múr meštianskeho domu. Treba si sadnúť na tvrdé lavice okolo nej a pozerať. Milenecké páriky, partie mladých s gitarovým doprovodom. Atmosféra radostného očakávania, pozitívnej emócie, u nikoho necítiť a nevidieť nervozitu a agresiu. Povznášajúce miesto. Nakúpila som radosť celkom zadarmo. Pár mincí odhodených do nádrže fontány vyjadruje nádej. Sem sa treba ešte vrátiť.
Cesta do Toskánska, kde máme dočasný domov. Nič zvláštne až na pumpu. Keď sa zaparkuje pri tankovacej pištoli netreba predpokladať, že odchod od nej bude priamočiary. Treba obísť taliansku dámu a jej obtlčené vozítko zaparkované nosom vis a vis. Tu prikázaný smer jazdy je len alternatíva slobodného rozhodovania. Veď preto majú všetci domáci otlčené a preliačené karosérie fiatov. A kto by sa namáhal dať ich vyrovnávať, keď štýl jazdy sa volá pic sem pic tam nám je to aj tak jedno.
Autostráda z Ríma je lemovaná krajinkou, ktorú už namaľovali mnohí klasickí géniovia. Fičíme horúčavou ešte stále sálajúcou z povrchu asfaltu v ústrety toskánskym zalesneným kopcom.
©
Komentáre
hm, peknučkýýý pocitový cestopis (či pamiatkopis?)...