Konečne sloboda

    Včera som zhliadla filmový žánrový obrázok z predmestia, kde do panelákov čmudí komín fabriky a zvyšky bývalej  bukoliky českej vsi dodýchavajú pred  príchodom demolačnej čaty. 

  Vo filme s prízračným  názvom Štěstí  som si  užila ešte jeden fenomén tvoriaci životný štandard českých a slovenských miest, paneláky  a ich neveselý interiér. V týchto kulisách sa odohráva tak zvláštne srdcervúco ľudský  príbeh trojice mladých ľudí sídliacich v  schátralej sláve socialistickej predmestskej výstavby.  Dve mladé ženy  s rôznymi prioritami a jeden mladík outsidersky placho reagujúci  na ich životné peripetie.

Keby nebolo postavy stvárňovanej Aňou Geislerovou, deju by chýbala zápletka.  Zlyhávajúci materinský inštinkt ochrankyne potomstva sa stal skúšobným kameňom charakterov  osôb zainteresovaných do problému jej nekompletnej rodiny. Nechcem popisovať detaily, v podstate ide o osobné postoje zvyšných protagonistov príbehu. Ich jedinečný osobný vklad  dobra ako výraz charakteru. Láska k deťom, láska muža k žene,  potlačenie vlastného egoizmu, všetko prejavené neokázalo a práve preto dojemne. Príbeh o štěstí v neštěstí zarezávajúci sa pod kožu.

Nechcem posudzovať jednotlivosti. Scenár, herecké výkony, hlavná myšlienka skritizované osobitne by mohli z filmu urobiť outsidera, ktorým nie je, prezradením receptu čarovného nápoja urobiť z neho bosorácku žbrndu.

   Predstava režiséra Bohdana Slámy o skazenej idylke.             

©