Konečne sloboda

LOUVRE

 Louvre...Louvre , moje obľúbené miesto, kam sa v myšlienkach doplachtím a prechádzam sa, keď mi osud nepraje. Tu si vždy vyliečim svoje ego pred la Joconde väznenou dvoma vrstvami nerozbitného skla niekoľkokrát ukradnutou,dorezanou a zúženou a predsa sa alternatívne usmievajúcou. Ideálne oblé črty Florenťanky vtesnané do maliarskeho kánonu, pohľad nebojácne upretý na  svojho stvoriteľa už štyri storočia...
    
   Iné príjemné miesto je možné určite nájsť vo vstupnej hale tam, kde vnáša svetlo do priestoru obrátená pyramída i s malou mramorovou pyramídkou. Atmosféra okolo je temer domácka, pohodová, ľudia tmoliaci sa okolo nej tam zanechávajú pekné, milé, pokojné emócie. Nechce sa odísť.

     Iné miesto, ktoré by bolo zaujímavé navštíviť, ale sa nedá, je zvýšené poschodie  umiestnené presne v jednej tretine výšky ihlanu pyramídy. Toto majú rezervované pre seba zamestnanci múzea.

     Galéria postavená na objednávku Kataríny Medicejskej je zážitok opačný. Dlhočizná tmavá chodba s prebujnelou výzdobou, no aspoň je kde zavesiť obrazy. Napriek tomu, že tam visia aj tie od Veľkého Leonarda, čo je zážitok nevymazateľný, táto časť paláca vyvoláva nepríjemné asociácie. Za každým ťažkým závesom si predstavujem vrahov z Bartolomejskej noci. Ponáhľam sa radšej do oddelenia starovekého umenia.

     Exponáty z obdobia antiky vnášajú do sál svetlo stredomorského prostredia a ja si  predstavujem  mínojský palác alebo hrobku starého Etruska vďaka krásnym a temer kompletným mozaikám, sochám a maľbám.
    Expozícia z obdobia starovekého Egypta evokuje súmrak bohov...múmie a predmety späté s posmrtným životom mi pripomínajú, koľko som toho ešte nestihla v živote vykonať. Pozdravím sa s  kópiou sfingy a odchádzam pohyblivými schodmi von na nádvorie, kde kypí život vďaka turistom z celého sveta a sadnem si na múrik fontány vyhriať sa trochu na slnku.