Konečne sloboda

Tolerancia  a či lenivosť ducha, rozdiel tu vidím. Niekto sa rád zvezie na lacnom dopravnom prostriedku zvanom tolerancia a znášanlivosť len aby nemusel riešiť nepríjemné konflikty vo vierovyznaní, svetonázore, rozdieloch medzi pohlaviami, rasami.

Len aby nemusel poriadne otvoriť  oči radšej otvorí peňaženku za účelom  spáchania nejakého dobročinného skutku. Je oveľa pohodlnejšie  zaplatiť odpustky  ako si namáhať mozog vymýšľaním správneho riešenia problému a prekonávať zložitý proces jeho presadzovania.

Ľahostajné krčenie plecami ešte neznamená tolerantnosť. Hranica medzi nechuťou spôsobiť si nepohodlie a tolerantným správaním býva vyznačená často nesprávne. Tolerancia k inakosti, stavu, ktorý je nemeniteľný lebo vychádza z podstaty povahy vecí je niečo onakvejšie ako znášanlivosť voči javom, ktoré potrebujú neodkladne nejakú kritiku a nápravu.

V tejto súvislosti je pozoruhodným príkladom pán premiér Fico. Jeho líbyjská iniciatíva nesie jasné znaky využitia tolerancie ako výbornej zámienky urobiť  s vodcom džamahírie macchiavelistickú dohodu. Jeho postup: Ja sa pomýlim v pomenovaní, obvineného urobím na chvíľu vinníkom a ty mi splatíš moje pohľadávky a dodáš ropu.

Tolerancia voči islamskému právu prejavená európskym politikom v tomto prípade si nevynucuje potrebu platiť odpustky ale naopak inkasovať ich. Realistický politik, akým nepochybne pán Fico je, si pomastí svoj erárny vačok a spokojne sadne do lietadla. Okrem cestovných výdavkov musí znášať ešte tú trochu verbálneho balastu na svoju adresu...nuž, v intenciách môjho predošlého článku O politikoch sa pán Fico práve prepracoval z kategórie politik-realista do kategórie politik-macchiavelista. Účel svätí prostriedky...