Konečne sloboda

Dnes sa pristavím pri fenoméne menom Atila. Toto meno je ďaľšia ikona  teórie o maďarskej autochtónnosti v Karpatskej kotline a teda základný kameň pri stavbe chrámu zvanom „Maďarský dedičný nárok na priestor  Karpatskej kotliny a Panónskej nížiny“.  Postava Atilu je v tejto predstave o vlasti maďarstva tým dôležitým prepojením medzi Húnmi  a Starými Maďarmi arpádovými, ktoré by mohlo potvrdiť nárok terajších Maďarov na dedičstvo Atilovo.

Tu sa núka otázka: Čo je tým  dedičstvom Atilu, kráľa Húnov?

Pravda je taká, že Atila dostal do držby rímsku provinciu zvanú Pannonia niekedy na začiatku svojho nástupu na vladársky stolec Húnov – roku 433 n.l.  ešte pred príchodom Slovanov.

Atila sa stal skutočným absolutistickým vladárom v roku 440 n.l. po skone svojho brata-spoluvládcu. Rímska ríša mu platila tribút 2100 zlatých libier  ako cenu za mier a neskôr dostal Panóniu, ktorá siahala na severe po dnešný hrad Devín a líniu rieky Dunaj /lat. Ister/ tvoriaci limes romanus.

Atila vykonal reorganizáciu vojska, decimálny systém nahradil členením podľa kmeňov a rodov a vylepšil organizáciu št.správy.

V 40. rokoch vyskúšal ako to celé funguje a úspešne  spustošil Dáciu, Méziu a Skýtiu.

V roku 449 uzavrel mierovú zmluvu s Východorímskou ríšou.  Využil, že mal kryté tri svetové strany  a zaútočil na štvrtú, na západ.

Bitka pri Katalaunských poliach v roku 451 v provincii Galia, v kraji Champagne ho stála veľa.

Spojené sily Vizigótov, Galov, Frankov, Keltov  a rímskych légií  pod vedením rímskeho vojvodcu Flavia Aetia ho definitívne zastavili pri prieniku na západ. Porážka bola síce strategická, no nezlomila bojovú kapacitu Atilovho vojska.

V roku  452 napadol severnú Itáliu, ktorá mu zrejme po porážke v Galii prestala platiť tribút a vyplienil Akvileju, Veronu, Miláno, Ticinum.  Jeho lúpežné ťaženie malo jeden dobrý následok, že vďaka nemu vzniklo mesto Venezia na ostrovoch v Laguna Veneta. Založili ju ilírski Veneti, ktorí hľadali ochranu na ostrove pred Atilovými Húnmi. Z tohto historického paradoxu vzniklo prekrásne a mocné mesto určujúce svetovú politiku stredoveku. Atila bol nakoniec nútený opustiť územie Itálie, lebo jeho bojové voje boli decimované morovou epidémiou. Krátko nato zomrel.

Spôsob jeho skonu je neistý, od jedu, cez dýku až po prirodzený odchod  počas jeho sedemnástej svadobnej noci s najnovšou mladou germánskou manželkou Ildico  z Burgundie. Atilova posledná noc so ženou v posteli nebola až taká príjemná ako by sa zdalo, Atila skonal skôr ako stihol využiť práva mladomanžela /a či staromanžela?/. Ildico ráno tvrdila, že sa zadusil, keď mu začala tiecť z nosa krv. Atila mal vtedy 58 rokov. Pochovali ho údajne v hrobe s veľmi bohatou výbavou a zlatým pokladom.  Stredisko Atilovej ríše ležalo niekde v oblasti dolnej Tisy. Atilova osoba vstúpila do germánskych povestí pod menom Etzel.

Koniec Atilu a Húnov. O rok po Atilovom skone došlo v povodí rieky Sávy k bitke medzi vojmi ostrogótskeho kráľa Valamira a Húnmi pod velením Atilovho následníka Ellaka. Valamir porazil Ellaka a zvyšní synovia Atilovi neboli shopní zjednotiť Húnov do ďaľších výbojov, keďže vojenský a politický tlak Rimanov, Byzantíncov, Germánov, Avarov a Keltov bolo príliš veľké sústo pre týchto nevzdelaných jazdcov nepoznajúcich latinčinu ani gréčtinu.

Javí sa mi byť dôležitým popísať ešte civilizačnú anabázu  kmeňového zväzu atilových Húnov aby boli zrejmejšie charakteristiky tohto národa  pre potreby porovnania so starými Maďarmi.

Húni boli kmeňový zväz mongolsko-tureckého pôvodu. Ich spoločenský systém bol prvotnopospolný, neskôr sú u nich patrné prvky vojenskej demokracie a nakoniec ojedinelé ranofeudálne znaky. 

V čínskych písomných prameňoch   sa spomínajú ako národ Hung-no alebo Hsiungnu už od konca 3.tisícročia pred n.l. Čínsky cisár bol donútený ku stavbe obranného čínskeho múru práve bojovou činnosťou národa Hung-no. Čínsky tlak Húnov donútil pohnúť sa smerom na západ. Popri Aralskom jazere sa dostali až k Volge v r. 335 n.l. Tu zničili ríšu Ostrogótov v r. 375 n.l. čím vyvolali veľké sťahovanie národov. Začiatkom 5.stor. sa objavili v Karpatskej kotline. Moc Húnov za Atilu dosiahla najväčší rozsah.

Húni boli kočovníci, pastieri a lúpežníci. Boli zvyknutí dorovnávať si svoje existenčné potreby korisťou. Poľnohospodárstvo nepoznali, nezakladali sídla. Žili vo vozoch a hromadili zlato. Ich armáda pozostávala z ľahkého jazdectva ozbrojeného lukmi a mečmi.

 Písomníctvo nepoznali, ich umenie sa prejavovalo na kovových úžitkových a ozdobných predmetoch. V zložitej historickej dobe, keď sa rozpadávalo Rímske impérium a tvorila nová Franská ríša, Atilovi Húni bez schopnej štátnej administratívy, bez vzdelanosti a hlavne pevného riadiaceho centra zostali naďalej iba kočovným národom, ktorý vojenskými výbojmi nezískal výhodu  v podobe vyššieho civilizačného stupňa vtedajších národov Európy.

Po skone Atilovom sa  ich ríša rozpadla a Húni sa asimilovali a rozplynuli v miestnom avarskom etniku zároveň s rozpadom ríše rímskej. Toto bola slávna  i keď krátka etapa historického vystúpenia Húnov  a ich vojvodcu Atilu.

                                 Pokračovanie-Starí Maďari

Prameň: Encyklopédia archeológie, autor Bohuslav Novotný a kolektív, vyd. OBZOR, Bratislava, rok vyd. 1986

Príbeh o Ildico - Wikipedia

Tematicky súvisiaci článok: Koruna sv.Štefana - totem maďarskej demokracie